" Po návrate do Uruku celý ľud jasal. Gilgameš odišiel do svätyne Eanny. Len čo sa pozrel na oltár zostúpila z nebies bohyňa Ištar a požiadala ho aby sa stal jej mužom. Gilgameš ju však odmietol. Bohyňa Ištar urazená jeho odmietnutím požiadala svojho otca Anu, aby jej dal nebeského býka, ktorý ju mal pomstiť. Anu jej vyhovel. Nebeský býk mal takú silu, že keď pred Urukom zafunel otvorila sa jama a spadlo do nej 200 Uručťanov. No Gilgameš ho spolu so svojím druhom premohol.
No kto boha urazil skutkom musel byť potrestaný. A tak bohovia rozhodli tak, že ten kto nemá božského rodiča dostane nemoc a zomrie. Hneď na druhý deň Enkidu ochorel. Gilgamešovi to bolo veľmi ľúto, že ho bohovia chcú zachrániť na úkor svojho brata. Enkiduovi už však nebolo pomoci. Zo dňa na deň to s ním bolo horšie a horšie. Dvanásteho dňa Enkidu zavrel oči a už ich viac neotvoril. Ukrutný žiaľ zachvátil Gilgamešovo srdce. Chcel ho vrátiť späť, no ešte nikto neprikázal rieke tiecť proti prádu.
Po strate svojho brata sa Gilgameš v Uruku opäť stretol so svedectvom smrti – mor. Mŕtvoly boli všade. Vtedy Gilgameš zakričal: „Nie! Vyhnem sa smrti a vrátim sa až nájdem večný život!“ Rozhodol sa ísť za Utanapištinom, ktorému bohovia dali večný život v krajine Dilmun. Bolo to za samým koncom sveta. Dlho putoval až sa dostal na vrchol strmého priesmyku na ktorom sa týčila brána. Strážili ju obri, ktorí boli napolo ľudia a napolo škorpióny. Gilgameš im zložil poklonu a vydal sa na cestu za ktorou ležala krajina Dilmun. Keď prechádzal božskou záhradou bol uchvátený jej krásou, ale nepodľahol jej a pokračoval ďalej. Na samom konci zeme, v dome krčmárky Siduri sa dozvedel, že ešte nikto neprešiel cez mŕtve more a nikto živý by sa ani neubránil prúdom vôd smrti. Povedala mu, že život ktorí hľadá nenájde. No videla, že Gilgameš sa s takouto odpoveďou neuspokojil a tak mu poradila, že Utamapištim tam má prievozníka a že sa volá Uršanabi. Tak sa ho Gilgameš rozhodol nájsť. Blúdil čiernym lesom no nenašiel ho. Zazrel kamenné sošky a v hneve ich roztĺkol. V tom k nemu pristúpil Uršanabi. Gilgameš mu vypovedal svoju prosbu. On mu na to povedal, že si on sám tento prechod zmaril, pretože rozbil kamenné sošky, ktoré ho mali pri plavbe chrániť. Gilgameš oľutoval svoj čin a tak mu starec riekol, že musí urobiť dva krát šesťdesiat žrdí zo živého dreva. Vladár uruckého ľudu urobil všetko čo mu Uršanabi nariadil a vydali sa na cestu. Štvrtého dňa sa dostali do prúdov vody smrti, kde musel ukázať svoju obratnosť. Potom už vykročil na breh, kde žil Utanapištim. Predstúpil pred neho, zložil mu poklonu, vyrozprával mu všetky jeho udatné činy a nakoniec mu riekol čo ho priviedlo až k nemu. Utanapištim otvoril ústa a odhalil tajomstvo jeho nesmrteľného života. Keď ukončil svoje rozprávanie Gilgameš zosmutnel a spýtal sa ho ako by sa aj on mohol stať nesmrteľný. Utanapištim mu poradil, že slabším bratom smrti je spánok. Ak sa mu ho podarí prekonať možno by dokázal prekonať aj smrť. Gilgameš sa rozhodol podstúpiť túto skúšku – no neúspešne. A tak sa musel vrátiť tam odkiaľ prišiel. No Utanapištim ho nenechal odísť s prázdnymi rukami. Poradil mu, že existuje taká rastlina, čo vracia starobe mladosť. Gilgameš mu poďakoval a odišiel. Našiel rastlinu ktorú hľadal. Pri ceste do Uruku však vysmädol. Uvidel studňu s čistou vodou. Sklonil sa k nej a napil sa. Rastlinku večnej mladosti si položil vedľa seba. Ale nanešťastie sa k nej priplazil had a zjedol ju. Zvliekol zo seba kožu a odplazil sa. Keď to Gilgameš uvidel zo zúfalstva sa rozplakal."