1.	Rozstřílené město

2.	Řecké sochařství

2.1.	Vývojové etapy

"Autor sa zámerne vyhýba priamočiarosti a zobrazovaniu reálnej skutočnosti. Celý výjav akoby bol len demonštráciou hrubej sily. Akoby sa krajinou prehnala ničivá víchrica, ktorá bez milosti strhla všetko živé do náruče smrti. A tu na pozadí tejto ohavnosti vystupuje do popredia hlavná myšlienka diela v alegórii dobra a zla. Tieto dva protiklady zhmotňuje autor v zobrazení čierneho a bieleho koňa. Čierny žrebec s prudko sklonenou hlavou skláňa sa pred hroznou ťarchou zla a jeho hlboká poddanosť akoby vyjadrovala strach z blížiaceho sa nevyhnutného konca. Sklamanie, beznádej, skepsa a skľúčenosť to všetko akoby spočívalo na jeho bedrách a neuveriteľnou silou trieštilo i poslednú vzplanutú iskierku nádeje. A v prenikavom kontraste s týmto bezútešným obrazom smrti vystupuje z pozadia biely kôň. Ten vztyčujúc sa odhodlane odoláva zlu, neoblomne vzdoruje a bráni sa z posledných síl zdanlivej nutnosti - skaze. Jeho prudko vztýčený, smelý pohľad je výstrahou zlu, jeho biela pleť zas nevinnosťou, ktorá vždy zvíťazí nad podlosťou, akoby doň autor vložil všetku svoju nádej, že zlo v nás nikdy neporazí spravodlivé sily dobra.

Grécke sochárstvo

Grécko je právom považované za kolísku európskej civilizácie. Práve tu sa totiž budovali základy celej európskej civilizácie a kultúry. Práve tu v Grécku si ľudia po prvý raz jasne uvedomili silu svojho rozumu tu sa po prvý krát zrodil tvorivý duch bádania, skúmania, pochybovania a poznávania sveta. Gréci položili základy všetkých hlavných odborov vedy a na poli umenia vytvorili hodnoty ktoré pretrvali veky a stali sa často nasledovaným no nikdy viac nedosiahnutým vzorom dokonalej krásy a základom celej európskej výtvarnej kultúry.
Grécke sochárstvo sa bez výhrad považuje za jeden z najcennejších prínosov do pokladnice svetového výtvarného umenia i za jeden z najžiarivejších prejavov gréckeho génia. Platí to predovšetkým o vrcholnom klasickom sochárstve, ktoré reprezentujú osobnosti ako Feidias, Myrón a Polykleitos. Avšak ani to, čo vytvorili Gréci po tom, nie je druhoradé, stačí len spomenúť mená Praxiteles, Skopas či Lýssipos. No rozhodne ani to čo vytvorili predtým v archaickej dobe. Prirodzene, je pravdou, že pred Grékmi sa preslávili sochami iné významné civilizácie. Napriek tomu však dosiahlo grécke sochárstvo významné prvenstvo a tým je jeho hlboký humanistický obsah a zameranie. Podľa príznačne charakteristickej vety, Nič ľudské nie je mi cudzie” stal sa človek v gréckej filozofii, kultúre, umení a teda aj v sochárstve meradlom všetkého. Kým iné národy zobrazovali svoje božstvá v postavách okrídlených býkov, vtáčích netvorov a iných oblúd Gréci dávali svojim bohom prenikavú ľudskú podobu a aspoň spolovice ju dávali aj takým mytologickým bytostiam, ako boli Harpyje, Sirény alebo Kentauri. Človek sa stal ústredným a takmer jediným námetom gréckeho sochárstva a práve v zobrazovaní ľudského tela, ktoré im nikdy nebolo tabu, dosiahli grécky sochári neprekonateľné majstrovstvo. Chronologicky grécke sochárstvo možno rozdeliť do týchto vývojových etáp:
1. preddejinné obdobie, do 7 st. pr. n. l.
2. dejinné archaické obdobie, 7-6 st. pr. n. l.
3. klasické obdobie, 5-4 st. pr. n. l.
4. helenistické obdobie, 3 st. pr. n. l. až cez náš letopočet
Začiatky sochárstva na gréckej pôde predstavujú hlavne Kikladské idoly z prvej polovice 3 tisícročia pr. n. l. a nálezov figurín a skulptúr z krétsko - mykénskych čias. Historici za najstaršie sochy považujú drevené alebo kamenné hranoly otesané do tvaru ľudských postáv tzv. xoany. Boli to modly slúžiace kultovým účelom. Xoany ak aj mali ľudskú podobu, bola veľmi zjednodušená. Ich uctievanie pretrvalo až po klasické obdobie. V neskoršom období sa objavili sošky koní z pálenej hliny, ďalej bronzové sošky a plakety s výjavmi z mýtov. Zo 7. st. pr. n. l. vyniká bronzový pastier s baránkom a hlinený vozataj na voze, pričom štýlom tieto sošky korešpondujú s geometrickou a orientalizujúcou výzdobou váz.
Druhou a veľmi významnou etapou vo vývine gréckeho sochárstva je obdobie 7. a 6. st. pr. n. l. tzv. archaické obdobie. Kým v architektúre sa vypracovávali pevné formy dórskeho a iónskeho poriadku v sochárstve sa rozdiely dórskeho a iónskeho štýlu tak zreteľne neprejavovali.
Dórske školy na gréckej pevnine sa zaoberali predovšetkým mužskou postavou a usilovali sa spodobniť anatómiu mužského tela v sochách atlétov. Boli to veľké sochy mladých mužov tzv. kúros ( grécky mladý muž ), nie však zobrazenia obyčajných mladíkov ale spodobenie mladíka milého bohom statného a zdatného muža pripraveného pretekať alebo zápasiť na počesť bohov. Išlo teda o ideály, idealizované sochárske spodobenie muža vždy v atlétskej nahote v plnom rozkvete síl mladosti, keď má telo najčistejšie tvary. Tieto idealizované hieratické portréty slúžili zväčša ako pomník. Významné sú sochy Kleobia a Bitona, kúrosa z Melu, kúrosa zo sínia a vznešeného Apolóna z Piombina, všetky zobrazené v nahote umožňujúcej bohom obdivovať dokonalé telá bytosti stvorenej na ich obraz."