"Michal Habaj je označovaný za Enfant terrible Ústavu slovenskej literatúry SAV a femme fatale slovenskej poézie. Je nielen básnikom a prozaikom, ale aj literárnym vedcom. Narodil sa v roku 1974 v Bratislave, do ktorej sa rád vracia prostredníctvom svojich diel. Patrí ku kmeňovým autorom agilného banskobystrického vydavateľstva Drewo a srd, špecializujúceho sa predovšetkým na súčastnú mladú slovenskú literatúru. Je viacnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka.
Vydal básnické zbierky 80-967760-4-5 (1997), Gymnazistky, Prázdniny trinásťročnej (1999), Korene neba, Básne z posledného storočia (2000) a zatiaľ posledná zbierka nesie názov Básne pre mŕtve dievčatá (2004), v nej sa nachádza aj báseň Zima v Bratislave.

RECENZIE NA TVORBU MICHALA HABAJA

"Habajova najnovšia zbierka je určená budúcnosti, je určená figurínam a replikantom, ktorí vo chvíľach umelej melanchólie budú hľadať útočisko v kazajke poézie. Melanchólia replikantov však nebude stopou pracovnej únavy, ale kontroverznej nostalgie za predkyborgovským svetom, pretože v tej nostalgii bude aj veľká dávka radosti z krásneho, nového, sterilného, protetického sveta. (…) Habaj rehabilituje básnika pre budúce storočia. Akoby chcel povedať: báseň jestvuje v rovine efemérnej gestiky, no zato básnik ešte nemusí odhodiť svoju rolu: naopak, má svoju pozíciu posilniť a predviesť, čoho je básnické gesto schopné a kam až môže (do)siahnuť. Azda ani nepreháňam, ak poviem, že Michal Habaj vracia slovenskej poézii to, čo z nej už dlhší čas absentuje – zašlú slávu."

(Peter Macsovszky pre Kultúrny život)

"Akoby sme mali do činenia s akýmsi postindustriálnym mini-Dantem..."


(Zoltán Rédey pre Romboid)

V najnovšej zbierke Básne pre mŕtve dievčatá splýva básnik s kyborgom a poézia s trubadúrskym popom. Je to postmoderná adaptácia , ktorá rekonštuuje spomienku na sen o anjelovi v podobe princeznej z laboratórií. Tradičné básnické konvencie sú podvracané ich neustálou recykláciou. Miestami zbierka pôsobí ako samoúčelná exhibícia, rozhodne sa jej ale nedá uprieť originalita.
Celá zbierka je venovaná akejsi nadpozemsky čistej osobe, ako autor neskôr píše anjelovi, a láske k nemu. Láske, ktorá sa však po čase stratí a spomienka na ňu vybledne. A práve táto skutočnosť autora desí a fascinuje zároveň.
Básne v zbierke sú rôzne dlhé, téma sa neustále krúti okolo lásky a žien. Na prvý pohľad sú rozčlenené do prehľadných strof, ktoré však nerešpektujú hranice významových celkov alebo rýmov. To dáva bázňam podobu litánií, extatického výlevu, ktorý pôsobí mimoriadne presvedčivo. Vnucuje sa otázka, komu je táto zbierka vlastne určená. Habaj do svojich básní vkladá zreteľnú iróniu, veľa citátov a slovných hračiek, ktoré skôr počítajú so spriazneným a poučeným publikom.
Báseň Zima v Bratislave – je jedinečná – tak, ako všetky ostatné.

„Zima v Bratislave,“ názov básne nezvie príliš poeticky, ale je v ňom ukrytá výpoveď autora. Básnik tu opisuje lásku na prvý pohľad, ktorá sa ale neubránila času a zovšednela. Spomienky na zašlé časy sú popretkávané realitou. Dej sa odohráva, ako nám to naznačil názov v Bratislave, ktorá je autorovým rodisko, a v zbierke sa objavuje vo viacerých básniach ()
Zima symbolizuje čosi chladné, studené, ale zároveň čisté a krásne. Už v prvom verši narazíme na prvý pohľad dva nesúvisiace pojmy:

„Kaviarne a modemy zapadli prachom.“"