1.

Úvod

2.	Charakteristika obdobia

2.1.Literatúra

2.2.

Umenie

3.	Najvýznamnejšie estetické teórie

3.1.	Sokratova estetika

4.

Záver

5.	Použitá literatúra

"3.1. Sokratova estetika
Nakoľko Sokrates sám nepísal, máme o jeho názoroch rozporné informácie. Najvernejšie však zobrazoval jeho postoje Xenofón vo svojich Spomienkach na Sokrata. Sokrates uznával relatívnosť zložiek umenia. „ Jeho myšlienky o umení, ktoré zaznamenal Xenofón, boli nové, správne a významné.“7 Centrum Sokratovej pozornosti sa presúva na človeka, no ten ho zaujíma iba z hľadiska praktickej činnosti, konania, mravnosti. „ Podľa Sokrata každá ľudská činnosť sleduje určitý cieľ. Vyšším dôsledkom tejto činnosti je absolútne blaho.“8 Krásno ako absolútna vlastnosť predmetov a javov neexistuje. Krásne veci sú rozličné a jedna sa druhej nepodobá. Vec je krásna vtedy, keď dobre slúži svojmu cieľu, účelu. Ak je vec svojmu predurčeniu prispôsobená zle, potom je zlá a škaredá. Sokrates teda krásno stotožňoval s účelným, vhodným a dobrým. „ Antropologický prístup k estetickým kategóriám ho viedol k tomu, že krásno ako ústredný estetický pojem začal interpretovať v relativistickom duchu.“9
Pre lepšie objasnenie problému krásna zaviedol Sokrates ešte jedno podstatné rozlíšenie, kde rozoznáva dva druhy eurytmie, dva druhy dobrých proporcií. Jednu skupinu tvoria veci, ktoré sú krásne samy osebe a druhú skupinu tvoria veci, ktoré sú krásne pre niekoho.
Sokrates sa tiež snažil o ustálenie objasnenia úlohy umelca, maliara alebo sochára. V rámci tohto objasnenia prirovnáva maliarstvo, sochárstvo k iným ľudským prácam a ako výsledok tejto úlohy udáva: „ ...zatiaľ čo iné umenia , ako kováčstvo alebo obuvníctvo, zhotovujú veci, ktoré príroda nevytvorila, maliarstvo alebo sochárstvo opakujú, napodobujú predmety, ktoré sú v prírode.“10 Teda podľa Sokrata je umenie reprodukovania skutočnosti napodobňovaním. Umelec teda reprodukuje prírodu tak, že zo skúmaných predmetov vyberá určité znaky a zovšeobecňuje ich. Tieto znaky sú vyberané dôkladne, aby boli tými najlepšími z daného objektu a vytvárali dokonalý celok. Takto sa snažil Sokrates o idealizáciu prírody prostredníctvom umenia.
Sokrates zdôrazňoval aj duchovnú krásu. O tejto hovoril najmä v súvislosti so sochárstvom, ktoré zobrazuje nielen telá, ale aj duše. Duša sa odráža najmä na očiach, ktoré môžu mať rôzny výraz a tým vyjadrovať pocity, náladu... Môžu byť: „ ...výrazné, priateľské alebo nevraživé, opojené úspechom alebo zronené nešťastím, vyjadrujúce vznešenosť i šľachetnosť, prízemnosť i podlosť, umiernenosť i múdrosť, bezočivosť i hrubosť.“11 V jeho myšlienkach bola teda obsiahnutá aj koncepcia duchovnej krásy, keď krása spočívala aj vo výraze duše. Umelecké dielo by malo zobrazovať tento výraz duše a tým tlmočiť duchovnú tvár človeka. Sokrates tiež vytýčil kritériá, na základe ktorých sa majú vyberať ľudia, vhodní na to, aby ich umenie zobrazovalo. „ Zobrazenia sú hodní tí, ktorí majú krásne, ušľachtilé črty povahy, vysoké mravné kvality.“12 Sokrates za umelecké kritérium pokladá zhodu medzi odrazom a predmetom odrazu.
Sokrates zaviedol niekoľko nových pojmov, ktoré neskôr používali jeho následníci a používajú sa dodnes. Medzi tieto pojmy patria: rytmus, miera a ich odvodeniny, eurytmický, arytmický a iné. „ Človeka povýšil na hlavný predmet umenia, poukázal na nerozlučnú spätosť krásneho s užitočným, účelným, pravdivým a dobrým, priam hmatateľne vyhrotil myšlienku o umení ako reprodukcii života, nastolil otázku mravného a estetického kritéria umenia, pokúsil sa odhaliť podstatu tvorivého procesu.“13"

Dobře zpracované. Práce je opatřena i poznámkovým aparátem. Práce potřebuje grafickou úpravu.