"Každý jav, objekt, predmet, ktorý bol alebo má byť vyčlenený ako relatívne samostatná časť objektívnej skutočnosti, musí byť posúdený z hľadiska:
1. dynamiky a historickej podmienenosti existencie
2. špecifík dialektického vzťahu spoločenského bytia a vedomia, ktorá sa v sociálnych javoch prejavuje
3. súvislosti s celkom, so sociálnou realitou
4. vnútornej diferenciácie a súvislosti jednotlivých elementov (prvkov), ktoré sú relatívne klidovým momentom dynamického procesu.
Tieto štyri aspekty tvoria základné dimenzie potrebné pre vymedzenie akéhokoľvek relatívne samostatného sociálneho javu v metodologickej rovine v rámci sociálnej reality. Proces poznania však môže byť úspešný len vtedy, ak sú rešpektované súčasne všetky štyri aspekty.

Vymedzenie predmetu výskumu sa deje spravidla na základe požiadaviek praxe, keďže v každej historickej etape vznikajú rôzne významné spoločenské problémy, ktorých riešenie je nevyhnutné.
Druhý spôsob stanovenia výskumných tém a vymedzenia predmetu výskumu vychádza z dosiahnutého stupňa poznania, ktoré je zhrnuté v teoretických koncepciách všeobecnej alebo špeciálnej sociálnej vedy. Napr. aj v rámci sociológie sa sformoval celý rad špeciálnych (úsekových) sociológií, ktorá nie sú síce v pravom slova zmysle vedami, pretože nemajú vytvorenú teóriu predmetu svojho zamerania, ale zhrňujú a zovšeobecňujú poznatky z výskumov, ktoré boli robené v príslušných úsekoch sociálnej reality.
Vymedzenie predmetu sociologického výskumu (stanovenie výskumnej úlohy v praxi) je však pri oboch týchto spôsoboch založené na viac-menej náhodnom reflektovaní spoločenskej praxe. Prejavuje sa to hlavne v nedocenení nevyhnutosti komplexného vymedzenia predmetu a v neúmernom reflektovaní staticky pojatej “vnútornej” diferenciácie javu, ale taktiež v cieli výskumu, ktorý je redukovaný najčastejšie iba na stanovenie súvislostí medzi prvkami štruktúry javu. Často sa uspokojujú s popisom súvislostí medzi javovými stránkami tohto predmetu, výskumné úsilie však nesmeruje k pochopeniu podstatných súvislostí."