"Pozitívne zdieľam právnu úpravu resocializácie odsúdených a ich začlenenie do prirodzeného prostredia zákonom č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. Ten ustanovuje aktivity učinené v rámci resocializácie. Všeobecne zadefinované ako prevýchovný postup odsúdeného. Má sa dosiahnuť jeho opätovné zapojenie do bežného spôsobu života v spoločnosti.
Síce z hľadiska penitenciárnej praxe by som prikladala práve tejto časti veľkú vážnosť, rovnako ako sociálny pracovníci zameraný na túto oblasť. Ako uvádzajú, dĺžka trestu a pobyt odsúdeného v izolácii, spôsobuje tým neprekonateľnejšie prekážky pre budúci život na slobode. Hoc väčšina z nich by sa rada vrátila na slobodu, bez ďalšej recidívy.
Značným problémom, s čím musím súhlasiť, sú výrazné zmeny v spoločnosti, ktoré sa odohrávajú zväčša v krátkom časovom období a odsúdený ich vníma len okrajovo, cez sprostredkované informácie, no záleží iba na ňom, či sa s nimi stotožní.
Nie najpriaznivejším javom je postupná strata dôvery, v seba aj k okoliu. Idealizovanie reálneho života. Prerušenie sociálnych pút. Postupná strata zručností a znalostí.
V rámci penitenciárnej reedukácie, síce skôr sa prikláňam k označeniu penitenciárna pedagogika ako uvádza Novák, chápeme ju ako špeciálnu penitenciárnu disciplínu, ktorej predmetom je špecifické penitenciárne výchovné pôsobenie na odsúdených v akomkoľvek nápravnom stupni a zákonitosti tohto pôsobenia. Alebo ako ju charakterizuje Fábry, ako aplikovanú pedagogickú disciplínu, ktorá sa zaoberá výchovou, zákonitosťou a javmi počas a v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody.
V rámci penitenciárnej pedagogiky je nevyhnutné udržiavať aspoň obmedzené prepojenie s vonkajším svetom, spoločnosťou, umožniť im účasť na celospoločenskom dianí, či už cez kultúrne a osvetové práce, či prostredníctvom charitatívnych organizácií alebo združení. V tomto vidím obrovskú perspektívu úspechu a hlavne elimináciu nežiaducich účinkov vplyvom prostredia v akom sa nachádzajú.
Adekvátny význam vidím tiež vo formovaní ich vnútorného vzťahu k práci, možnosť nadobúdať nové pracovné zručnosti, mravné a pracovné návyky.

Súčasne som názoru, že by sa mala rozširovať prístupnosť ponúk vzdelania pre ústavy, aby mohli individuálne podľa potrieb odsúdených stanoviť požadované kritéria či už časové alebo podľa ich náročnosti.
Vždy je ale na prvom mieste sám odsúdený a jeho rozhodnutie chcieť sa vzdelávať a uľahčiť si tak pracovné začlenenie po prepustení na slobodu.
Súhlasím, že sociálny pracovník je tou prvou osobou v zariadení pre výkon trestu odňatia slobody, v umelo udržiavanom priestore, ktorá prichádza do užšieho kontaktu s odsúdeným. Odsúdený si k tejto osobe vytvára aspoň malinký kúsok dôvery. Neviem, či môžeme hovoriť o dôvere v tom pravom zmysle. Skôr to bude isté útočisko. Osoba u ktorej hľadá pochopenie a možnosť sebarealizácie."

VŠ