1.

Úvod

2.

Dospívání

3.	Zapojování do spolkové činnosti

4.	Vlastní tvorba

5.	Konec života

"Z hľadiska jeho celoživotnej práce možno vymedziť dve línie. Prvá znamená vydávanie kníh, časopisov a tvorbu literárnu a je spätá predovšetkým s jeho pôsobením v Levoči, Trnave, Brezne a Banskej Štiavnici, druhá línia sa dotýka hlavne jeho vedeckej - folkloristickej a národopisnej práce v Sirku, Bystrom a Drienčanoch. Prvá a druhá línia sa však navzájom podmieňovali a dopĺňali. Najčastejšie spájame meno Pavol Dobšinský so slovenskými ľudovými rozprávkami. Ich zozbieranie a vydanie, za ktorým stojí obrovské množstvo vynaloženého úsilia a práce, však nepokladal za cieľ ale za prostriedok, ktorý mal slúžiť na uspokojenie kultúrnych potrieb národa a na jeho duchovné povznesenie. Snahy pokračovať vo vydávaní slovenských ľudových rozprávok, označovaných v tom období ako povesti ľudu slovenského, vyústili v roku 1858 do vydania prvého zväzku zbierky ”Slovenské povesti, I.kniha: Povesti prastarých báječných časov. Vydavatelia August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský”.V rámci prvej knihy Slovenských povestí sa vydalo 6 zväzkov: 1. a 2. zväzok v Rožňave roku 1858, 3. a 4. zväzok roku 1859 a 5. a 6. zväzok roku 1861. Pokus o vydanie druhej knihy sa nevydaril. Do Slovenských povestí rozprávkami prispeli Janko Francisci - Rimavský, Ján Čipka, Samuel Ormis, Štefan Marko - Daxner, August Horislav Škultéty, Pavol Dobšinský a ďalší. V Úvode zdôvodňujú vydavatelia potrebu vydania slovenských ľudových rozprávok a obhajujú ich hodnotu a význam oproti presvedčeniam, že sú to ”bludy, nezmysly, povery - výtvory neokrôchanej obrazotvornosti”. Zastávali názor, že ľudové rozprávky sú naopak prejavom bohatej obrazotvornosti, vyspelého poetického ducha a múdrosti ľudu / Melicherčík, 1959, s. 87 /. Záverečná časť úvodu má v prvom rade historiografický význam, pretože v nej nájdeme zhrnuté dejiny záujmu o slovenské národné rozprávky, počnúc S. Reussom až do konca 50. rokov 19. stor., cez jednotlivé rukopisné a tlačené zbierky, prostonárodné zábavníky gemerské, rukopisné zbierky, Slovenské povesti J. Francisciho až po zbierku slovenských ľudových rozprávok Boženy Němcovej / Melicherčík, 1959, s. 91 /. Zbierka nepodáva verný obraz prozaickej tvorby slovenského ľudu (ako v prípade J. Francisciho), ale výber upravovaných ľudových rozprávok zameraný predovšetkým na čitateľské potreby vtedajšej slovenskej spoločnosti. Pavol Dobšinský chápal knihu Slovenských povestí ako prvý krok sebavzdelávania najširších vrstiev národa, ktorý pomôže ľudu privyknúť na čítanie vo vlastnej reči. Okrem toho vyzdvihoval význam reči ľudových rozprávok pri zvyšovaní úrovne jazykovej kultúry a upevňovaní v zbierke použitej pravopisnej formy slovenčiny v literárnej tvorbe tých čias. Pre súčasnú národopisnú a folkloristickú vedu je dôležitý prínos Slovenských povestí ako širokého obrazu o rozprávkovom bohatstve slovenského ľudu, motívoch, reči a obsahovej náplni ľudových rozprávok. Pavol Dobšinský nezaraďoval do zbierky pôvodné zápisy ľudových rozprávok, ale ich úpravy. Spôsob spracovania ovplyvňovali názory na hodnotu, význam a prínos ľudových rozprávok. Jedným z postupov pri upravovaní rozprávok bolo tzv. conferovanie, resp. štylizácia. V snahe zachovať pôvodnosť rozprávky sa porovnávali viaceré varianty, pričom zápis s predpokladanou najstarobylejšou fabulou a motívom využívali ako základ – vzor a ostatné zápisy tvorili iba pomocný materiál. V prípade jedného motívu sa uplatňovali hlavne úpravy štylistickej povahy a prehadzovanie alebo nahradzovanie pôvodných motívov."

Práce je psána formou souvislého textu.