1.

Úvod

2.	Mouchy jako filosofická reflexe

2.1	Orestes, člověk a volba

2.2	Sebepoznání

2.3	Činy a hodnoty

3.	Lež a nepravda

4.	Podstata lidské existence

5.

Láska

6.	Rysy svobody

7.	Člověk odsouzený ke svobodě

“ Černý pripomína ako jeden z druhov reflexie slobody druhého človeka lásku. Hovorí o nej ako o zvláštnom prípade privlastnenia druhého, v čom ho uznávam ako projekt a som si vedomý jeho slobody, túžim po tom, „...aby dobrovolné, t.j. svobodné já projevilo ochotu existovat výhradně skrze mé já, abych já byl důvodem (jeho) existence a jejím sebe-projektem.“ Láskou teda neobjektivizujem druhého na obyčajnú súčasť nášho sveta, ale túžime, aby nám slobodne odovzdal svoju slobodu.
Je samozrejmé, že Sartre, ktorý odsúdil človeka k slobode, pracuje taktiež s pojmom úzkosti. Práve ona je spojená vďaka podstate ľudského vedomia so slobodou a Nič. Strach je spôsobený vonkajším – vystupujeme zo seba, aby sme boli priamo pri tom, čo nás desí. Úzkosť je naopak stavom vnútorným. „Úzkosť není oponou, která by nás oddělovala od činu, nýbrž je jeho přímou součastí.“
Odstránenie strachu, ku ktorému dospejeme uvedomením si slobody ako vlastnej autonómie, sa tak stáva pôvodcom úzkosti zo slobody samej. Naša sloboda je priamo viazaná na budúcnosť. „Budoucnost není, budoucnost se umožňuje. Moje budoucnost je to, čím mám být, pokud tím také mohu nebýt.“ Človek má vôľu, ktorá ho ženie vpred, ale lomcuje ním zničujúca úzkosť z toho, že sklame sám seba.
Ďalšia úzkosť je tá, ktorú pociťujeme pre budúcnosťou. Opäť vystupuje na scénu Nič, aby sa postavilo medzi našu minulosť a slobodu, takže:... „bylé – bytí(Gewesensein) v žádném případe nedeterminuje přítomnost... ,“ takže sloboda zažíva úzkosť zo seba samej, lebo nie je nútená sa z minulosti poučiť.
Sartre háji na poli slobody myšlienku, že sloboda stojí mimo ňu samotnú. „Život trvá, dokud rozvrhující sa svoboda existence nicuje bytí-o-sobě pobytu a to, čím byl, neguje.“ Človek je konečný tým, že volí určité rozvrhy na úkor iných, na základe svojej slobody, ale smrť zostáva mimo neho samého iba ako fakt. Medzi budúcnosťou a minulosťou je tak súčasné, prítomné, ktoré je samo o sebe ničím. Práve v „som“ sa prejavuje sila Nič, pretože medzi tým, čo bolo a tým, čo bude, kráča „som“ ako projekt do budúcnosti, ktorá zrkadlí naše snahy a ciele, ako vysvetľuje Černý.
Ďalším ovplyvňujúcim faktorom voľby e pohľad na reflexie druhých. Núti nás odhliadnuť od seba, vidieť sa zvonku. Záväzným výsledkom je hanba alebo pýcha ako pocit, videný vedomím druhých. Vďaka tomu prestávame byť žiarlivými jednotlivcami, idúcimi za vlastným cieľom. V túto chvíľu mi ešte sloboda umožňuje zmeniť svoj rozvrh, ale po mojej smrti ako jediné, nemenné zrkadlo, práve oči druhých, ktoré sa mi stanú peklom. Smrť tak neznamená koniec, ale začiatok dlhej bezmocnosti, nevykúpiteľným umieraním. Černý popisuje smrť človeka týmtio slovami: „ ...není například lidská smrt, ale to, že já umřu.“ Smrť je tak vyložená ako čisto individuálna, odkazujúca na jednotlivca. Taktiež hovorí aj o samovražde, teda zvolenej smrti, Ukazuje, že na rozdiel od smrti je táto v kompetencii našej slobody, výrazom vôle.
Na túto myšlienku nadväzuje taktiež ďalší rys Sartrovej slobody, priamo závislej na praxi ako akcii, teda vedomom, zvolenom úmysle, ktorý má pôvod v konkrétnom úmysle, vyvolanom pohnútkou. Akciou chce prekonať dané, ktoré mi nestačí, teda fakt, ktorého nedostatočnosť osobne pociťujem. Cieľom je potom to, k čomu som sa rozhodla touto akciou smerovať. „Cílem je ideální skutečnost jako čisté, přítomné Nic. Žádná lidská akce není determinovaným účinkem v řetězu působících příčin, každá je manifestací svobody.“ Práve sloboda je tak príčinou akcie na základe ničenia faktického, realizuje sa v túžbe prekročiť fakty a pričiniť sa o stanovený cieľ. Človek sám je nútený ku všetkému zaujať stanovisko, ba čo viac za každú cenu, ktorá vstúpi do jeho sveta zvonku, je sám sebe zodpovedný a nemá nič, čo by mu poradilo – len dobro, ktoré sám zvolí a uzná a za ktoré nesie vinu. Zvolené hodnoty sú teda len zdrojom úzkosti, pretože nemáme nič, čím sa ospravedlniť, pokiaľ sa im spreneveríme."