1.

Úvod

1.1	Role rodiny

1.2	Narození mentálně postiženého dítěte

1.3	Možnost rozpadu rodiny

2.	Konkrétní případ

2.1	Dítě s dětskou mozkovou obrnou a kabuki make-up syndromem

2.2	Umístění do odborné péče

3.

Závěr

„Najprirodzenejším prostredím pre život a výchovu dieťaťa s mentálnou retardáciou je jeho rodina. Žiadne iné prostredie mu nemôže poskytnúť rovnaký pocit bezpečia, istoty, emocionálnej stability ani rovnaké množstvo podnetov pre jeho ďalší rozvoj.
Narodenie mentálne postihnutého dieťaťa býva považované za jednu z psychicky najbolestnejších udalostí, ktorá môže človeka v živote stretnúť. Vo svojom dieťati už pred jeho narodením väčšina ľudí vidí pokračovateľa seba samého, dediča svojich dobrých vlastností a schopností. Do detí vkladáme svoje nádeje, očakávame od nich splnenie svojich túžob a prianí a naplnenie celého zmyslu života.
Poznanie rodičov, že niečo nie je v poriadku, znamená pre nich obvykle veľký šok. Radosť a nádej vystrieda úzkosť, strach, obavy, pocit hanby a nezriedka i pocit viny, za to, že ich dieťa nie je také ako ostatné. Väčšina ľudí sa domnieva, že majú „právo“ na zdravé dieťa, a v narodení postihnutého dieťaťa vidia obrovskú „nespravodlivosť“. Právo na zdravé dieťa, bohužiaľ, nikto uzákoniť nemôže, príroda býva mocnejšia ako ľudská spravodlivosť. Rodičia dospelých mentálne postihnutých „detí“ , ktorí sa zmierili s osudom a prijali ťažkú úlohu vychovávať mentálne postihnuté dieťa, nebývajú nešťastní. Vo svojom dieťati často nachádzajú tú najoddanejšiu ľudskú bytosť, ktorá ich nikdy neopustí, nezradí, ale ani zámerne a úmyselne nezarmúti.
Skutočnosť, že sa narodilo postihnuté dieťa, zastihne väčšinou oboch jeho rodičov celkom nepripravených. Nevedia a nechápu, čo sa s ich dieťaťom stalo, nevedia ako bude jeho vývoj pokračovať a čo všetko ich v živote čaká, nevedia ako s dieťaťom zaobchádzať, ako ho vychovávať. Nie nadarmo sa hovorí, že postihnuté dieťa je postihnutím celej rodiny. Rodina s postihnutým dieťaťom sa musí vyrovnať i s rôznymi dopredu nepredvídateľnými reakciami svojho okolia. Niektorí priatelia i známi odídu. Možno že ani nie preto, že by boli zlí, môžu byť len zaskočení situáciou a nevedia ako reagovať na dieťa, ani ako sa správať k rodičom. Rodičia postihnutých detí bývajú precitlivelí a môžu aj celkom nevinnú poznámku alebo otázku pochopiť ako netaktnosť a prejav bezcitnosti. I na netaktné a necitlivé poznámky si však musia časom zvyknúť, hlavne vtedy,ak je dieťa vzhľadovo odlišné a budí pozornosť svojho okolia. Na druhej strane sa však stretávajú s chápavými a dobrými ľuďmi, ktorí im pomôžu, či už dobrým slovom alebo skutkom v situáciách, v ktorých sa cítia bezradní.
V rodinách, kde postihnuté dieťa odmieta jeden z rodičov (častejšie otec ako matka), nebýva situácia veľmi perspektívna a nezriedka vedie i k rozpadu rodiny. Rozpad rodiny s mentálne postihnutým dieťaťom má omnoho závažnejšie dôsledky, než rozpad inej rodiny. Starostlivosť o postihnuté dieťa kladie vysoké nároky na oboch rodičov. Ak zostane jeden z rodičov s postihnutým dieťaťom osamotený, môže sa starostlivosť oň stať úlohou nad jeho sily.“

Práce byla napsána pro Trnavskou univerzitu v Trnavě, Fakultu zdravotnictví a sociální práce.