Úvod

1.	Autonómna etika

1.	1 Povinnosť a dobro

1.

2 Sloboda

1.	3 Mravný svet

1.	4 Kategorický imperatív

Závěr
Literatura

"1. 4 Kategorický imperatív
Podľa Kanta existujú dva principiálne odlišné spôsoby, ako môže rozum ľudskej vôli niečo v konaní určovať za rozumné a nutné. Buď rozum ukazuje praktickú nutnosť nejakého konania ako prostriedku dosiahnutia chceného cieľa – ide teda o príkaz (imperatív) pragmatický, teda rozumovo orientovaný na hodnotový výsledok (prínos), alebo rozum určuje také konanie, ktoré je nutné len pre človeka samého, bez konkrétneho vzťahu k nejakej vonkajšej hodnote, k dosiahnutiu cieľa akejsi vnútornej morálnej vyrovnanosti – ide o príkaz (imperatív) kategorický, teda bezpodmienečný .
Kategorický imperatív, ktorý vždy musí platiť bezpodmienečne, nemôže udávať žiadnu obsahovú podmienku mravného konania, lebo by automaticky išlo o imperatív hypotetický. Rovnako tak ani nehovorí o účele konania, len a len o jeho forme. Rozum a ľudská vôľa sú teda jedinými aktívnymi činiteľmi, akákoľvek hmotná matéria je vždy pasívna, je len cieľom či účelom, ktorý nemôže mať na ľudské hodnoty a vlastne aj mravné konanie absolútne žiadny vplyv.
S tým súvisí aj vymedzenie základných postulátov, ktorými sú:
a) postulát slobody – nadanie vôle konať nezávisle na vonkajších podnetoch,
b) postulát nesmrteľnosti duše – nutný pre nekonečný súlad medzi vôľou a mravným zákonom,
c) postulát existencie Boha – podmienka existencie zvrchovaného dobra.

Vďaka týmto postulátom nachádza Kant aj konečný súlad medzi mravnosťou a prírodou. Keď svet sein je v rozpore so svetom sollen, je nutné uvažovať o zmene konania, ktoré by dostalo svet sollen do sveta sein. Aj keby sa zdalo, že svet sollen je nedosiahnuteľný, je vždy nutné presadiť prvenstvo mravnosti, ktoré napokon protivenstvo prírody prekoná a dostane tak svet prírody a mravnosti do súladu, teda transformuje svet sollen do sveta sein. Spojením mravnosti a prírody je Boh, zmierovateľ."