1.	Životopisná data

2.	Rozbor díla

2.1.	První část

2.1.1.

Bytí a činnost

2.1.2.

Myšlení dle Akvinského

2.1.3.

Vztah dokonalosti jsoucna a absolutní plnosti dle Akvinského

2.2.	Druhá část "O milování"

2.2.1.

Bytí

2.2.2.

Jsoucno

2.2.3.

Představování

2.2.4.

Tři podoby milování – smyslové, duchovní a osobní

3.

Závěr

"Prvá časť spisu, nazvaná „O vědění,“ sa zaoberá vymedzením vedenia v rámci filozofickej a filozoficko-teologickej tradície. Podľa Aristotela je múdrosť výsadou bohov, človeku je uprená, ale ten o ňu usiluje a hľadá ju. Múdrosť vzbudzuje svojou príťažlivosťou lásku, človek sa stáva jej priateľom (filozofom). Láska je tu úsilím o múdrosť, ktorú nikdy nedosiahneme. Lotz sa ale pýta, či je láska spojená len so snažením o múdrosť alebo taktiež so samotnou múdrosťou: „…je otázka, zda moudrost nachází své úplné uskutečnění pouze ve vědění, nebo teprve ve vědění, jež je jedno s láskou, neboli je milujícím věděním.“ Zdá sa potom, že takáto láska je láskou v plnom zmysle a je svojou povahou nekonečná.
Všeobecná tradícia spája vedenie s rozumom a milovanie s vôľou. V racionalistickej filozofii je vedenie nadradené chceniu, milovanie je pouhou žiadostivosťou, ktorá pudí k vedeniu. Naproti tomu v iracionalistickej tradícii chcenie, či vôľa ovládajú rozum a vedenie, ktoré slúži vôli k jej stupňovaniu.
Lotzova syntéza staví na určení spoločného prvku vedenia a chcenia, ktorým je podľa neho skutočnosť, že sa jedná o činnosti. Podľa Lotza je bytie identické s činnosťou, a to v zmyslu, „že bytí je zcela bytím teprve v činnost jakožto činnosti. Tedy bytí bez činnosti není jako takové plně konstituováno neboli činnost znamená totéž jako bytí bytí. To co je zde naznačeno, nachází svou plnou skutečnost v Bohu jakožto‚ actus purus‘, totiž v bytí, jež je zcela bytím, protože je zcela činností v‚ subsistujícím bytí‘, jež je zcela činností neboli spadá v jedno se subsistující činností.“
Subsistujúca činnosť nie je činnosťou, ktorú poznáme z našej bezprostrednej skúsenosti. Tá činnosť, ktorú bezprostredne zakoušíme, je vznikaním, prechodom z potencie do aktu (z nebytia do bytia), a teda nie je nikdy čírym bytím. Okrem toho je taká činnosť vždy akcidentom nejakej substancie, ktorá sa mení. Subsistujíca činnosť naproti tomu presahuje svoju esenciu akéhokoľvek vznikania a nedokonalosť akcidentu. Príkladom takejto činnosti je vedenie alebo chcenie, ktoré sú avšak prítomné v bezprostredných činnostiach ako ich „metafyzická hĺbka“ a dejú sa ako vznikanie a akcident.
V myslení, ktoré rozvíjal Tomáš Akvinský, je cieľem činnosti vlastná dokonalosť každého súcna, plné rozvinutie sa jeho obmedzenej plnosti, dané esenciou. Každý najbližší cieľ je etapou usilovania o posledný cieľ, ktorým je absolútna plnosť, Boh."

Práce obsahuje česky psané citace z knihy.
Trnavská univerzita, Filozofická fakulta, Trnava.