1.

Úvod

2.	Determinace člověka

3.	Názory se různí

4.	Seznam literatury

"Richard Dawkins vo svojom diele Sobecký gen tvrdí, že človek je len ... „pouhým shlukem genů, který je jejich zájmy a určitými kalkulacemi řízen, jak těchto cílů dosáhnout.“ Pri takomto sociobiologickom názore sa nevyhneme myšlienke, že človek je teda geneticky determinovaný a iba si myslí, že má slobodnú vôľu, na základe ktorej koná. V skutočnosti však len prevádza veľmi zložitú operáciu, výsledok ktorej je vopred stanovený. Neexistujú vonkajšie normy, človek sám prirodzene sleduje určité pravidlá. To by však ale odporovalo bežnému predporozumeniu človeka, preto sa pýtam, či sa takto nevylučuje dobrovoľnosť, jednoznačný problém medzi dobrom a zlom, zmysel pre zodpovednosť.
Ďalší z významných sociobiológov E. O. Wilson vo svojej knihe O lidské přirozenosti však tvrdí, že pokiaľ sa organizmy môžu rozhodovať sami o sebe – či sú determinované alebo nie, to značí, že majú slobodnú vôľu. Toľko z pohľadu biológie a sociológie, aj tu vidíme, že názory jednotné nie sú, tak ako ani vo filozofii resp. etike.
Slobodná vôľa všeobecne je špecifická oblasť zahrnuteľná do pojmu slobody. Význam slobody tu má iné konotácie než u slobody konania. Ako píše Wilhelm Weischedel vo svojom diele Skeptická etika, už nejde tak o slobodu vonkajšiu, ako o slobodu od vnútorných motivácií, ktorými môžu byť vášne, sklony, charakterové rysy, ktoré človeka určujú pred všetkou výslovnou vôľou. Čo teda znamená sloboda podľa neho? „ Svoboda znamená mít volný prostor možností volby, v jehož rámci může člověk rozhodovat sám o sobě ze seba sama.“
Vôľa je úsilie, nie však každé úsilie je vôľa, vo vôli je totiž nielen vedomie cieľa, ale i pohľad na pôvod vôle, inak povedané intencia vôle človeka pochádza z neho samého, a i keď cieľ jeho snažení pochádza zvonku, človek sám ho musí prijať za svoj. Tu nesmejú pristupovať žiadne iné, vynucujúce motivácie. I keby sme povedzme za to, čo riadi naše konanie označili Boha, predsa tým posledným, kto nakoniec rozhodne, je naše ja."