1.	Charakteristika judaismu

2.	Typické znaky judaismu

3.	Prameny judaismu

3.1.

Tóra

3.2.

Talmud

3.2.1.

Mišna

3.2.2.

Halacha

3.3.

Kabala

3.3.1.

Sefer Jecira (Kniha stvoření)

3.3.2.

Zohar (Kniha světla)

4.	Historie judaismu

4.1.	Doba patriarchů

4.2.	Mojžíšská doba

4.3.	Doba proroků, soudců a králů

4.4.	Doba po návratu z babylonského zajetí

"Doba po návrate z Babylonského zajatia

Asýriou porazený Izrael bol deportovaný do Asýrie, kde bez stopy zahynul. Nie tak sa však udialo s obyvateľmi Judei, ktorí bolo deportovaní do Babylonie. Tento exil je významnou židovskou dejinnou skúsenosťou. V Babylone je radcom zajatých Židov posledný veľký prorok Ezechiel, ktorý utvrdzuje vieru Hospodina a živí národ nádejou návratu a vzkriesenia a rozmnoženia národa. „Budete bývať v zemi, ktorú som dal otcom vašim, a budete ľudom mojím, ja však budem Bohom vaším.“ [36,25-28]
Tak sa znovu očisťuje viera a z henoteizmu sa dospieva k monoteizmu. Hospodin sa stáva bohom nielen Židov, ale všetkej existencie. Boh Jahve bol teda chápaný ako stvoriteľ celej zeme a preto židovský národ môže podľa božieho príkazu žiť všade na celej zemi a byť národom, vydávajúcim v dejinách sveta svedectvá o Bohu. Všade na celom svete sa môžu tvoriť židovské obce. V roku 538 p.n.l. svitol pre židovský národ deň slobody, kedy perzský kráľ Kýros premohol asýrsko-babylonskú ríšu a dovolil Židom vrátiť sa do vlasti. Vrátili sa so Zerubábelom, Ezdrášom a Nehemiášom. Dávajú sa znovu do práce budovať Jeruzalem a nový tzv. Zerubábelov chrám. Po páde perzskej moci sa židovská komunita ( pojem Žid je odvodené od mena kmeňa Juda, ktorý sa stal reprezentantom celého Izraela) dostáva pod nadvládu grécko-macedónsku – je to tzv. helenistické obdobie, neskôr pod sýrsku moc a nakoniec pod rímsku nadvládu. Obdobie na prelome letopočtov je charakteristické súperením politicko-náboženských prúdov a to saducejov a farizejov, taktiež rôznych sekt – esejci, kumráni, prví kresťania. V roku 70. n.l. sa Židia vzbúrili proti Rimanom, ktorí na čele s Titom zničili Jeruzalem a chrám. V r. 135 n.l. skončil posledný staroveký pokus Židov o získanie samostatnosti a to Bar Kochbovým povstaním. Židovský národ je od tejto doby pozbavený politickej samosprávy a rozptýlený po celom svete. Toto všetko prežili jedine farizejovia so svojím učením, ktoré kládlo dôraz na ústnu Tóru – Talmud. Práve Babylonský Talmud sa stal najhlavnejším prameňom pre duchovné vedenie rozptýleného židovského národa vo všetkých krajinách. Z tohto obdobia sa nám zachovalo veľmi málo historických informácií. Po r. 800 n.l., kedy hovoríme o klasickom období judaizmu, sa talmudické zákony stávajú pre vládnúcu triedu rabínov a bohatých neprijateľné a vzniká pokrytecký systém „úľav“ (heterim), údajne najdôležitejšia príčina degradácie judaizmu. Neskôr víťazí na území Palestíny a Mezopotámie islam a Židia musia uznať autoritu islamského štátu. Počas tohto obdobia bol judaizmus konfrontovaný s gréckou filozofiou, ktorá sa k Židom dostala prostredníctvom arabských prekladov. Boli vytvorené určité nové tradície a reflexie judaistického učenia, ktoré sa neskôr zaradili do dejín európskeho myslenia ako židovská filozofia."

Práce má formu souvislého textu. Částečně čerpá z: http://www.tahaky-referaty.sk/Judaizmus/9230/