1.	Lidová umělecká tvořivost

2.	Lidové divadlo

3.

Lidovost

4.	Luther Daniel

5.	Lyricko-epický žánr

6.	Melicherčík Andrej

7.	Městský folklór

8.	Místní pověsti

9.	Michálek Ján

10.

Mýtus

11.

Nadávka

12.	Realistické pohádky

13.	Obřadový folklór

14.	Ustálený výrok

15.	Paremiologie

16.	Psaný folklór

17.

Poetika

18.

Poezie

19.	Pohřební rozloučení

20.	Polofolklórní tvorba

21.

Podoba

22.

Pořekadlo

23.	Postavy folklórních děl

24.	Pověrový výrok

25.

Pověst

26.

Povídka

27.

Pozdrav

28.	Pranostika

29.

Přezdívka

30.

Přípitek

31.

Přísloví

32.

Próza

33.

Poezie

34.

Repertoár

35.	Reuss Ľudovít Adolf

36.

Říkanka

37.	Rizner Ľudovít Vladimír

38.	Holuby Jozef Ľudovít

39.	Dělnický folklór

40.	Rodinný obřadový folklór

41.

Vypravěč

42.	Vyprávění ze života

43.

Pohádka

44.	Pohádky o zvířátkách

45.	Scénický folklórismus

46.

Věta

47.	Slovanský folklór

48.	Slovanský folklórista

49.

Styl

50.

Tradice

51.

Úsloví

52.	Ústní slovesnost

53.

Ústnost

54.	Variační proces

55.

Možnost

56.

Přání

57.

Zaklínání

58.	Zaříkávání

59.	Záturecký Adolf Peter (Borovohájsky)

60.	Zbojnický folklór

"ľudovosť – mnohoznačný pojem odvodený od pojmu ľud, používaný v rôznych vedných disciplínach. 1. v etnografii a folkloristike sa prívlastok ľudový spájal s označením príslušnosti k nižším soc. vrstvám tvoriacim jadro národa. Vo feudalizme to boli okrem soc. príslušnosti aj kult. znaky soc. vrstvy stojacej mimo aristokracie, v kapitalizme sa týmto pojmom označovali prevažne fyzicky prac. vrstvy národa. 2. vedomý príklon k spôsobu života, kultúre a predstavám ľudu ako nositeľa zákl. etnických znakov.
Luther Daniel (21. 1. 1950 Bratislava) – etnograf, CSc. Štúdium na FF UK v Bratislave absolvoval 1973, kandidátsku dizertačnú prácu Dynamika vývoja obyčajovej tradície v období výstavby socializmu (Na príklade analýzy lokálneho spoločenstva) obhájil 1983. Od 1974 pracuje v NÚ SAV v Bratislave. Zaoberá sa štúdiom obyčajovej tradície v dedin. i mest. prostredí, ľud. divadlom, scénickým spracovaním prejavov ľud. kultúry a jej audiovizuálnou dokumentáciou. Dlhodobo spolupracuje na príprave programov folk. festivalov vo Východnej, v Myjave a Strážnici. Publikoval rad odb. štúdií, pripravil niekoľko programov na rôznych folk. festivaloch. Redaktor a spoluautor Etnografického atlasu Slovenska (1990) a knihy Taká bola Bratislava (1991).
lyricko-epické žánre – v ľudovej slovesnosti predovšetkým viaceré druhy piesní, ako aj niektoré druhy deklamačnej poézie (vinše, plače). Aj v lyrike sa bežne vyskytujú simultánne radené drobné epické motívy nesujetového charakteru (folklór). Za lyricko-epické sa považujú druhy, v kt. sú osobné postoje vyjadrené formou reflexie al. dialógu, kombinované s nerozvinutými dejovými pasážami, epizódami, kde sa uplatňuje dejová a situačná sukcesívnosť. Patria sem aj piesne opisujúce vlastné zážitky (princíp “ja”) s dejom. V ľud. poézii, iste aj vĎ aka prevahe spievaných, piesňových druhov, lyrický a epický princíp sa rozmanito kombinujú, čisto lyrické al. čisto epické druhy sú zriedkavé. Pri ich triedení rozhoduje kritérium prevahy príslušných prvkov.
Melicherčík Andrej (16. 1. 1917 Párnica, okr. Dolný Kubín – 30. 5. 1966 Ružomberok, okr. Liptovský Mikuláš) – folklorista, vysokošk. pedagóg, univ. prof., PhDr., CSc. Gymnázium absolvoval v Dolnom Kubíne, FFUK v Bratislave 1941. R. 1939–41 stredošk. prof. v Bratislave a Žiline, 1941–45 a 1952–66 pracovník FFUK v Bratislave, 1945–51 referent, neskôr tajomník Národop. odboru MS v Martine, 1951–52 riaditeľ Národop. odboru SAVU v Bratislave. R. 1947 doc., 1958 CSc., 1963 univ. prof. Člen viacerých kolégií, ved. rád ústavov a red. rád. Popredný slov. folklorista, žiak P. G. Bogatyriova. Už počas vysokošk. štúdia sa aktívne zapojil do vtedajšej teor. avantgardy. Vo vedecko-výsk. práci uplatňoval funkčnoštrukturálnu metódu. Bol členom spolku Ved. syntéza . Táto etapa jeho ved. práce vyvrcholila knihou Teória národopisu (1945). Postupne sa sústreĎ oval na bádanie v oblasti ľud. slovesnosti, ale venoval sa aj dejinám etnografie a folkloristiky a Ď alším problémom národopisu. Publikoval vyše 120 odb. štúdií v dom. a zahr. časopisoch a zborníkoch. Najvýzn. práce: Spoločenský spev na Slovensku (1944), Teória národopisu (1945), Slovenské ľudové príslovia (v spolupráci s E. Paulinym, zostavovateľ, 1953), Jánošíkovská tradícia na Slovensku (1952), Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu (1956), Kapitán Opriškov. Ukrajinské rozprávky o Oleksovi Dovbušovi (1959), Pavol Dobšinský. Portrét života a diela (1959), Slovenský folklór. Chrestomatia (1959), Jánošík, junošík. Juraj Jánošík v ľudových piesňach a povestiach (1963), Písnì moje, písnì. Výbìr ze slovenské lidové poezie (zostavovateľ; 1968). Cena G. Pitrého, Palermo 1968.
mestský folklór – folklórne prejavy, ktoré vznikali alebo sa udomácňovali v mestskom prostredí. Špecifikum mesta, rôznorodosť spoloč. skupín i odlišnosti mest. kultúry sa prejavili v charaktere m. f. a folk. príležitostí. Štruktúra m. f. zahrňovala na Slov. v období stredoveku a renesancie časť trad. folklóru roľníkov, kt. ho pri osídľovaní miest prinášali z dedin. prostredia (piesne, obchôdzky), folklorizovali sa niektoré cirk. obrady, napr. Božie telo, púte a slávnosti, rozvíjali sa zvyky a folklór remeselníkov, združených v cechoch (prijatie za učňa, tovariša). Obohatil ho silný vplyv lat. vzdelanosti, kt. sa prejavil v prekladoch prísloví, hádaniek, exempiel a často sa aktualizoval. Osobitnú funkciu mal študentský folklór a zvyky (najmä piesne a dramatické prejavy). Samostatnú vrstvu m. f. utvárali potulní muzikanti a obchodníci, kočovníci a komedianti, kt. prispievali najmä k trhovej a jarmočnej atmosfére. Spoloč. život miest mal svoje stabilné pravidlá. O ich upevňovanie sa neskôr pričinili i rôzne spolky a združenia, kt. usmerňovali spoloč. život mládeže, termíny konania zábav a bálov, v rámci nich vznikali stolové spoločnosti, kde sa pestovalo rozprávanie a príležitostná veršovnícka tvorba. Na Slov. vznikala zaujímavá kult. tradícia v tých mestách, kde žili príslušníci viacerých etník (Nemci, MaĎ ari, Židia)."