1.

Úvod

2.	Aristoteles a jeho tvorba

3.	Aristotelova etika

3.1.	Individuálna etika

3.2.	Spoločenská etika

4.

Záver

5.	Použitá literatúra

"3.1. Individuálna etika
V tejto časti etiky sa Aristoteles zaoberá pojmami ako dobro a cnosť. Dobro je to, k čomu všetko smeruje. Konečným cieľom je najvyššie dobro. „Ak sa teda dobrá rozdeľujú do troch skupín a podľa toho sa nazývajú dobrami vonkajšími, duševnými a telesnými, tak najvyššími dobrami nazývame dobrá duševné a predovšetkým tie pokladáme za dobrá.“ ( Aristoteles, 1979, str.31) Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a dobre konať. „ Niektorí si však mysleli, že popri mnohých hmatateľných dobrách jestvuje aj nejaké dobro osebe, ktoré je príčinou všetkých uvedených dobier, že sú dobrami.“ ( Aristoteles, 1979, str.22 ) K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše a konanie dobra. Táto teória sa nazýva Eudaimoniostická.
Ďalším pojmom je cnosť. Podľa Aristotela je cnosť schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa tohto cieľa riadiť svoje rozhodnutia. S touto schopnosťou sa človek nerodí, a preto sa kladie veľký dôraz na výchovu, ktorá rozvíja a upevňuje prirodzené vlastnosti človeka, aby sa z nich vyvinuli cnosti. „ Podľa dvojitej prirodzenosti človeka rozlišuje Aristoteles dva druhy cností. Etické cnosti spočívajú vo vláde rozumu nad zmyslovými pudmi. Dianoetické cnosti spočívajú vo vystupňovaní a zdokonalení samotného rozumu.“ ( Storig, 1995, str.137 ) Medzi etické cnosti zaraďujeme umiernenosť, rozvahu, spravodlivosť, k dianoetickým cnostiam patria umenie, rozvážnosť, inteligencia, schopnosť a múdrosť, z ktorých múdrosť je najcennejšia a poskytuje najväčšie šťastie. ( Legowicz, Prehľad dejín filozofie) Pre určenie cnosti je dôležitý aj pojem stredu. Je to stav, ktorý sa nachádza medzi dvoma krajnosťami, ktorým sa máme vyhnúť. Touto cestou stredu sa máme uberať pri konaní dobra."

Přehledně zpracované.