1.

Úvod

2.

Životopis

3.	Obsah knihy

3.1	První kniha

3.1.1

Povinnost

3.1.2

Podstata dle Cicera

3.1.3

Další rysy člověka

3.2	Druhá kniha

3.2.1

Dělení rozumných lidí podle Cicera

3.2.2

Štědrost

3.3	Třetí kniha

3.3.1

Vyloučení Cicera z politického života

3.3.2

Čestné jednání

3.3.3

Příklady nečestného jednání

4.

Závěr

"Pri stanovení pojmu povinnosť kladie dve základné otázky. Prvá je určenie najvyššieho dobra, druhou myslí pravidlá ktorými by sa mohli po všetkých stránkach riadiť naše životné praxe. Pojem povinnosť sa delí do dvoch skupín, do povinnosti strednej – čin pre ktorý môžeme uviesť presvedčivý dôvod a dokonalej – pravý čin. Dozvieme sa, že za veľkú chybu považuje pominutie niečoho pri delení. Tým má na mysli, že Panaitia pri svojom rozdelení myslenia ľudí, keď sa chystajú k nejakému činu, na tri skupiny zabudol na ďalšie dva delenia, a to ktorý zo dvoch možných čestných činov je čestnejší a podobne aj v prípade dvoch prospešných činov. Ďalšia Cicerova úvaha je vo svojej podstate veľmi banálna, avšak to nijako neznižuje jej význam. Porovnáva tu človeka a zviera. Obidvaja majú od prírody veľa spoločných znakov, napríklad ochranu svojho života a tela, vyhýbanie sa škodlivého, pohlavný pud, získavanie potravy, … Avšak najväčší rozdiel spočíva v tom, že zviera na rozdiel od človeka žije len v prítomnosti, ale človek ktorý je obdarený rozumom, vníma dejovú následnosť, vidí príčiny vecí, porovnáva podobné javy, ...
Cicero delí podstatu na štyri zložky. Prvá spočíva v poznaní pravdy, má tým na mysli prirodzenú ľudskosť, túžbu po poznaní. Pokiaľ v tomto niekto vyniká považujeme to za čosi pekné, naopak neistotu, omyl, nevedomosť a klam považujeme za zlo. Cicero upozorňuje, aby sme nepokladali veci nezistené za zistené a nevynakladali veľa úsilia na otázky síce ťažké, ale celkom bezvýznamné. Druhou zložkou je ľudská družnosť a spoločenstvo života. Pod týmto si predstavujeme spravodlivosť a dobročinnosť. Príkazom spravodlivosti je tá skutočnosť, aby človek neškodil inému človeku a aby užíval spoločných statkov ako spoločných a súkromných ako súkromných. Za základ spravodlivosti považuje vernosť, teda stálosť a pravdivosť v sľuboch. Naopak nespravodlivosť rozlišuje dvojako, prvá je to, že sa ľudia dopúšťajú krivdy na druhých a druhá pokiaľ krivde nebránia, aj keď tak urobiť môžu. „Ak niekto krivde nebráni a neprekáža jej, aj kde môže, dopúšťa sa takého hriechu ako keby zradil rodičov, priateľov alebo vlasť.“ Ako dôvod, prečo sa obrana druhých a povinnosti pomôcť im zanedbáva, uvádza, že si ľudia nechcú robiť nepriateľov, podstúpiť námahu, vziať na seba peňažné výdavky, ... Samozrejme Cicero berie do úvahy aj skutočnosť, že sa vyskytujú takéto okolnosti a dodržanie sľubu by bolo k neprospechu tých, ktorým sme sľub dali alebo pokiaľ dáme prednosť povinnosti väčšej pred menšou. V prípade dobročinnosti a štedrosti nie je podľa Cicera ľudskej povahe nič primeranejšieho, ale musíme si ctiť niektoré výhrady. Naša dobročinnosť nesmie byť na škodu tým, ktorým ju preukazujeme, rovnako tak nemôže byť na škodu iným ľudom, nemôže prevyšovať naše prostriedky a hlavne sa každému musí dostávať toľko koľko si zaslúži. V prípade, že by sme chceli byt viac dobročinný, než nám dovoľuje náš majetok, považuje to tiež za nespravodlivosť, pretože na úkor ostatných sme nespravodlivý k našim najbližším, pretože majetok má byť zanechaný práve im. V každom prípade máme najprv pomáhať tým, čo našu pomoc potrebujú najviac. Cicero predkladá pekný citát, ktorý predniesol Ennius: „Kto blúdiacemu vľúdne cestu ukáže, to ako keby mu svetlo zapálil, nič menej mu svietiť nebude ak zapáli aj druhému.“ Tento príklad jasne dokazuje, že sa môžeme venovať aj inému bez toho aby sme utrpeli nejakú škodu. Ako ďalšiu povinnosť uvádza že je nutné zachovávať mier aj v prípade trestu, teda napríklad ušetriť nepriateľa pokiaľ si vo vojne nepočínal kruto a neľudsky."